Goalball je jeden z netradičných disciplín Hier VII. letnej olympiády detí a mládeže v Plzni. Divácky veľmi atraktívne podívaná, ktorú však väčšina zo športovcov nikdy neuvidí.
Goalball je kolektívna hra pre zrakovo postihnutých, hráči sa tak spoliehajú iba na svoj sluch. Ticho v hale je pri športovom zápolení nezvyklé, ale vďaka nemu fanúšikovia zažívajú zvláštne napätie. Pridáva hre na dramatickosti.
Proti sebe stoja trojčlenné tímy a snaží sa vsietiť gól do bránok, ktoré sú postavené po celej šírke ihriska. Smer a pohyb gumového lopty indentifikují zvukom špeciálny rolničky. Pre lepšiu orientáciu sú na palubovke "plastické" lajny, hráči pri hodu cúvajú do bránky a nárazom do brvna zistí, kde stojí.Na zmapovanie ihriská majú oba t� �my päť minút pred zápasom. Stretnutie je rozdelené na dva desaťminútové polčasy.
Goalball niektorí v Plzni možno videli prvýkrát v živote, ale jeho história je dlhá. Pôvodne vznikol ako prostriedok pre spestrenie rehabilitácie vojakov, ktorí oslepli po druhej svetovej vojne. V balónoch bol vtedy miesto rolničky hrášok. V Česku v posledných rokoch získava popularitu na školách pre zrakovo postihnutých, ale funguje už dvadsiatu sezónu.
"Pracoval som na škole pre zrakovo postihnutých, kde sa teraz Goalball hrá, ako riaditeľ.Keď vznikla myšlienka, že by mal byť tento šport na hrách pre invalidov, začali sme študovať pravidlá, videá a nakoniec sme hneď na prvýkrát vyhrali, "opisuje stručné začiatky tuzemského Goalball súčasný tréner Plzeňského kraja Pavol Vošahlík.
Goalbalisty na mládežnícke olympiáde obdivovali stovky ľudí.V malej telocvični sa tiesnili s rodičmi a priateľmi repreze ntantov, nakukovali cez lavičky náhradníkov a niektorí fanúšikovia sedeli priamo za bránkou, kde bol ich zážitok ešte intenzívnejší.
Strach z lopty
" Je to tu úžasné, veľa báječných ľudí a v neposlednom rade toľko báječných výkonov, "rozplývala sa priamo pri ihrisko Mirka Polanská, ktorej syn sa Goalball venuje aj mimo olympiádu v plzenskom špeciálne pedagogickom centre.
Na hráčoch Goalball je obdivuhodné, ako bojujú so svojim handicapom. Aby zabránili gólu, neváhajú sebou třísknout o zem, hoci majú chrániče, niekedy môže taký pád bolieť.Keď chcú prihrávku, mláti do podlahy, aby spoluhráči vedeli, kam poslať loptu.
Napriek tomu môže existovať vec, ktorých sa nevidiaci bojovníci, bojí. "Hrám asi deväť rokov, ale niekedy vo štvrtej triede som sa začal hrozne báť lopty, a tak som na rok prestal," prezradil Jaroslav Ľavý z Tachovsko.
Ale teraz už počúva zaslúžený potlesk divákov. A rolničku. Potom sa zase ozve: "Ticho, prosím! Hra! "Ďalšie bitka" v tme "začína.
Nincsenek megjegyzések:
Megjegyzés küldése